Neutralizácia nepriateľa alebo demografické inžinierstvo? Po čo idú Turci do Sýrie?

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Začiatok pozemnej časti operácie v severnej Sýrii. [TASR/AP Photo/Lefteris Pitarakis]

Ozbrojená operácia nikdy nevyriešila komplexný a historicky zakorenený konflikt. Turecký zásah v Sýrii je ale treba vidieť aj v kontexte domácej politiky a pokračujúcej finančnej krízy. Väčšina Turkov totiž ešte stále počúva na protikurdský naratív.

Je už komentátorským klišé hovoriť o tom, že Kurdom už neostal iný spojenec ako hory. Po zradách a opusteniach, ktoré si najmä od západných spojencov vyslúžili, je to klišé omnoho väčšie aj pre to, že je pravdivé.

Najväčší národ na svete, ktorý nemá vlastný štát, dostal opäť od svojich podporovateľov facku. A to nielen pre to, že ich americké jednotky opúšťajú, ale aj kvôli spôsobu, pri ktorom s nimi odchod a podmienky neboli prekonzultované.

Turecké nálety cielia v Sýrii na kurdské jednotky

Turecká armáda si za ciele pri včerajších nočných náletoch vybrala oddiely, ktoré sú na území Sýrie podporované aj Severoatlantickou alianciou.

Operácia Prameň mieru si už vyžiadala obete na oboch stranách. Za necelé tri dni od jej spustenia prišlo o život približne 200 až 300 bojovníkov na kurdskej strane. O prvých obetiach z radov vojakov sa hovorí už aj v Turecku. Sociálne siete zaplavujú fotografie (aj fatálne) zranených a pravdepodobne aj mŕtvych civilistov v Sýrii. Médiá informujú o desiatkach tisícov obyvateľov, ktoré z regiónu odchádzajú práve v tejto chvíli. Toť len opis už teraz zúfalej situácie v oblasti, ktorá by sa mala podľa súčasných odhadov ešte zhoršiť.

Neutralizácia nepriateľa a budovanie nárazníkovej zóny

A teraz politika. Turci chcú na problematickej hranici so Sýriou vybudovať nárazníkovú zónu, zatlačiť do úzadia teroristov a v blízkej budúcnosti začať s presídľovaním veľkej časti sýrskych utečencov, ktorí dnes žijú v Turecku. Tieto tri ciele sú však problematické a nezaobídu sa bez ďalších a rozsiahlejších následkov.

Nárazníková zóna, o ktorej vytvorenie sa Erdoğan snaží, by mala byť dlhá takmer 500 km a zasahovať do hĺbky 30 km na územie stále suverénneho štátu, Sýrie. Z nej by chceli Turci vytlačiť Kurdov, ktorí sú z ich pohľadu prepojení na teroristov z PKK, pôsobiacich v Turecku. Hoci sa Ankara snaží Kurdov z YPG spájať s Kurdami z PKK, regionálni analytici pripomínajú, že ide o dve rozdielne a samostatné entity.

Proti tureckým jednotkám v Sýrii sa mal s Kurdami spojiť ich doterajší nepriateľ, prezident Assad

Sýrske štátne médiá informujú, že spojenie kurdských milícií a síl pro-Assadovského režimu v Afrine je „neodvratné“. Proti tureckej operácii Olivová vetva by sa tak spojili strany, ktoré na začiatku sýrskeho konfliktu bojovali proti sebe. Ankara správy označuje za falošné.

Neutralizácia časti sýrskych Kurdov, ktorých Ankara považuje za teroristov, si bude vyžadovať tradičné vojenské taktiky a nasadenie obrovského počtu jednotiek aj techniky. Turci však majú jednoznačnú prevahu. Na druhej strane, obdobné americké zbrane, ktoré dostali na boj proti ISIS, budú teraz Kurdi používať proti členom NATO.

Čím viac budú Kurdi zamestnaní obranou vlastných území, tým zraniteľnejšie budú časti Sýrie, ktoré pomáhali kontrolovať. Takmer 10 tisíc radikálov, ktorí bojovali za samozvaný kalifát, dnes zadržiavajú práve Kurdi. Okrem nich strážia aj ich ženy a deti. Práve tento element bol svedectvom o tom, že ISIS bola v regióne porazená. Aj vďaka nemu mohol americký prezident Donald Trump pri každej vhodnej aj nevhodnej príležitosti hovoriť o tom, ako sa mu podarilo islamských radikálov zlikvidovať.

Kontrolu nad zajatcami sa podľa Washingtonu zaviazala prebrať Ankara. Ako si však v tejto situácii protipólne strany konfliktu prenesú kompetencie je veľkou otázkou.

Demografické inžinierstvo?

Vysťahovanie sýrskych imigrantov je jednou z tém, ktorá je najviac populárna z pohľadu tureckých obyvateľov. Už dnes sa v tureckej tlači hovorí o tom, že prezident plánuje v oblasti vystavať obydlia pre dva až tri milióny ľudí, zamestnať turecké spoločnosti a účtenku na zhruba 20 miliárd eur vystaviť Bruselu. Nie bezdôvodne sa tu hovorí o sociálnom a demografickom inžinierstve.

Sever Sýrie totiž okrem Kurdov historicky obývali najmä kresťania, ale aj ďalšie menšie spoločenstvá. Bez americkej pomoci by sa ale v ostatných rokoch Kurdom asi len s ťažkosťami podarilo plniť požiadavky niekoľkých arabských kmeňov v tomto regióne. Tie majú teraz omnoho bližšie k Ankare.

Vo fáze po náletoch a vstupe vojsk v najnovšej operácii nasledovali v ofenzíve voči Kurdom aj tureckí spojenci z týchto radov (bývalé sýrske jednotky povstalcov). Navyše, tlačiť státisíce osôb aby sa vrátili na miesta, v ktorých môžu stále pretrvávať boje a do krajiny, v ktorej už poniektorí nežijú roky, bude viac ako zložité.

V neposlednom rade ide o stále dôležitý región z pohľadu zásob ropy aj možnosti poľnohospodárstva.

Populárny ťah

Nemyslime si, že nevôľa medzi obyvateľmi vítať utečencov je v Turecku omnoho väčšia ako v strednej a východnej Európe. O rasistických epizódach, zneužívaní, či nehumánnom zaobchádzaní so Sýrčanmi v  krajine vyšli mnohé správy a varovania. Ak sa v súčasnosti politici vyjadrujú o riešení „migračnej krízy“ v súvislosti s vysídľovaním, zaručene získavajú politické body aj tu. Integrácia takmer štyroch miliónov utečencov neprebehla v Turecku tak ľahko, ako sa mnohým v Európe zdá.

Europarlament opäť odsúdil porušovanie práv v Turecku. Prečo to má stále zmysel?

Poslanci Európskeho parlamentu na dnešnej schôdzi opäť odsúdili porušovanie ľudských práv v Turecku, v ktorom od roku 2016 platí výnimočný stav.

Ešte 20. júla 2016, päť dní po tom, ako v krajine prebehol pokus o štátny prevrat, pri ktorom zahynulo viac ako 240 osôb, vyhlásil …

Nemenej dôležitou populárnou zložkou politického diskurzu v krajine je kurdská otázka – a to už po desaťročia. Nakoľko sa ešte aj v miestnej ústave hovorí o jedinom – tureckom – národe, ktorý v krajine žije, je ešte vždy ťažké prísť s „progresívnou“ osvietenou rétorikou o menšinách, jazykoch a náboženských variáciách v krajine.

Aj dnes sú najzásadnejším spojivkom medzi vládou, nacionalistami a opozičnými sekularistami a republikánmi, Ataturkovými nasledovateľmi, práve Kurdi. Preto neprekvapuje, že najsilnejšia opozičná strana CHP operáciu v Sýrii podporuje. Jej šéf Kemal Kılıçdaroğlu predvčerom uviedol, že pri podpisovaní súhlasu so začiatkom operácie mu po lícach tiekli slzy. Ktovie, či sa mu ich podarilo usušiť pri správach o zranených a mŕtvych civilistoch dnes.

A neprekvapuje ani to, že sa celá operácia začala v čase, keď krajinu stále výrazne trápi finančná kríza. Keď ceny za bývanie v priebehu roka stúpli o 15 percent, bežné tovary a služby zdraželi ešte viac. Vojenská operácia, ktorú v nejakej forme väčšina obyvateľstva prinajmenšom chápe, je opäť aj náplasťou na prázdne peňaženky. Takto prišli – v kontexte domácich politických turbulencií a problémov s ekonomikou – aj operácie Štít Eufratu, aj Olivová ratolesť.

Proti operácii sú v Turecku z parlamentu iba samotní Kurdi. Opozičná strana HDP, ktorá je treťou najpopulárnejšou, nakoľko v ostatných rokoch prilákala aj moderné a liberálne krídla obyvateľstva, sa jasne proti operácii vyhradila. Označuje ju dokonca za „zločin proti ľudskosti“. Ešte včera (10. októbra) prokurátor začal trestne konanie proti dvom prominentným predstaviteľom tejto strany s tým, že odmietaním ofenzívy rozširujú teroristickú propagandu. Nie sú však jediní, ktorých v rovnakej súvislosti v krajine začali vyšetrovať.

Dve najsilnejšie krajiny NATO si navzájom pozastavujú udeľovanie víz

Spojené štáty americké a Turecko majú na to „bezpečnostné dôvody“.

Čo urobia veľkí hráči?

Politické body a popularitu si u domáceho obyvateľstva zbiera najmä prezident aj kritikou a vyhrážaním sa západu. Nie je to po prvýkrát a čakajme ešte viac.

Členovia EÚ chcú o krokoch voči Turecku a možných sankciách hovoriť na budúci týždeň počas summitu Únie. Pri formulácii spoločného stanoviska, ako už prezident Erdoğan naznačil, musí vypadnúť naratív o „okupácii“. Ak ho Európania použijú, prezident sľubuje otvoriť hranice a poslať utečencov na západ.

Grécky premiér Kyriakos Mitsotakis na dnešnej (11. októbra) návšteve v sídle NATO v Bruseli žiadal generálneho tajomníka Aliancie o zvýšenie počtu hliadok v Egejskom mori. Ako sa zdá, práve Atény berú Erdoğanove vyhrážky ešte vážnejšie.

Z krajín, ktoré už tureckú ofenzívu kritizovali, sú okrem členov EÚ aj Saudská Arábia, Egypt, či Izrael. Nórsko, člen NATO, už malo zastaviť dodávky zbraní pre Turkov.

Europoslankyňa: Kurdská loby je v Bruseli omnoho menšia ako turecká

Podpredsedníčka Priateľskej skupiny Kurdov a Európskeho parlamentu BODIL VALEROVÁ považuje praktiky voči Kurdom v Turecku za diskriminujúce a neakceptovateľné.

Brusel má v tejto situácii opäť zviazané ruky, hoci ekonomicky by dokázal Turecko pritlačiť zásadnejšie, ako Washington. Dôvodom je, že opäť nedokázal čítať ani Washington a už vôbec nie Ankaru.

Svojim postojom totiž americký prezident Trump nemohol nikoho prekvapiť. O sťahovaní vojsk zo Sýrie hovoril od začiatku svojej kampane, aktívne aj posledné mesiace. Neprekvapil ani Erdoğan, nárazníkovú zónu spomína ešte dlhšie. Ale v Európe sme tomu tradične nevenovali dosť pozornosti. Absolútne sa neriešila otázka islamských bojovníkov z EÚ, ktorých si mali európske štáty prebrať.

No nepočúvali sme ani Kurdov, ktorí boli najdôležitejším partnerom západu v boji proti ISIS priamo na zemi, no mesiac čo mesiac varovali, že ak zo severu prídu Turci, priorita bude obrániť severný región.

Aj tu sa vytvára priestor pre EÚ budovať si postavenie svetového hráča a zaujať čitateľný a principiálny postoj. Pretože ak sa priestor v Sýrii uvoľní od Američanov a zamestná Kurdov a Turkov, najviac z toho bude ťažiť Moskva so silným prepojením na Damašk a cez zbraňové systémy aj na Turkov. A potom sa opäť budeme „hnevať“, že sa veci dejú bez nás a už ich „pri koreňoch krízy” nevieme ovplyvniť.