V čom majú Turci pravdu

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Ilustračný obrázok. [EPA-EFE/Stephanie Lecocq]

Problémom nie sú prehnané požiadavky, ale prezident Erdoğan. Turci sa totiž nemôžu čudovať, že v kakofónii jeho kriku nebudú Európania schopní počúvať konštruktívne a azda aj oprávnené protiargumenty.

Komentár vyšiel pôvodne v denníku SME.

V debate o tom, či má EÚ na Turecko uvaliť pre neoprávnené prieskumy v Stredomorí sankcie alebo nie, sa stráca dôležitý element. Tým je reálne obmedzovania práv, ktorým Turci v Stredomorí čelia. Faktom totiž je, že dohody, ktoré sa desaťročia v regióne uplatňujú, nie sú voči Turkom, ale ani cyperským Turkom úplne férové.

Ani to však nedáva Ankare dôvod na agresívne konanie. A práve preň sa nemôže čudovať, že neférovosť zmlúv málokto v Únii prizná. Stačí sa pozrieť na roky trvajúce provokácie Západu na rozličných frontoch, či už spoluprácou Turecka s Ruskom, nejasnými zámermi v Sýrii, zneužívaní migrantov, bezbrehým potláčaním domácej opozície, umlčiavaním médií a občianskej spoločnosti, či najnovšie aj údajnými dodávkami zbraní do Líbye.

Nehovoriac o tom, že prezidentovou politickou taktikou ostatných rokov bola snaha prikrývať domáce problémy prevažne ekonomického charakteru rúškom zahraničnopolitických aktivít: či už hlasnými šarádami s dôležitým kultúrno-historickým významom, ako to bolo v prípade Hagie Sophie, alebo vo vojenských oblastiach.

Summit Únie: Sankcie voči bieloruským lídrom a zatiaľ len pohrozenie Turecku

Napriek tlaku Grécka a Cypru sa sankcie voči Turecku nezavádzajú, no 40 príslušníkom bieloruského režimu zmrazí EÚ aktíva a zakáže im do bloku cestovať. Lukašenko na zozname nefiguruje.

Turecká krivda vo vodách

V Stredomorí sa stretávajú dva pohľady na medzinárodné právo: grécky, respektíve cyperský a turecký.

Začnime s Gréckom, s ktorým má Ankara už 97 rokov mierovú dohodu, ktorá mala rozloženie zón v Stredomorí upraviť. Celé roky sa však ukazuje, že ide o pomerne nejednoznačný dokument. Grécko sa navyše odvoláva na Dohovor OSN o morskom práve, ktorý Turci pri jeho vzniku v roku 1982 nepristúpili.

Vedeli prečo. Pre Turkov bol absolútne nevýhodný, priam diskriminačný. Hlavné problematické oblasti sú teda zhruba štyri.

Atény na základe Dohovoru OSN tvrdia, že každý ostrov v Egejskom mori si môže nárokovať na podmorský priestor v rozsahu tzv. kontinentálneho šelfu, ktorý predstavuje približne 370-kilometrovú líniu od brehov ostrova.

Turci však oponujú, že k samotným ostrovom v žiadnom prípade nemôže prislúchať taký podmorský šelf, aký ma podľa rovnakého dohovoru prislúchať pevninskej časti krajiny. Ich častým príkladom je ostrov Kastellorizo.

Tento najvýchodnejší grécky ostrov v Stredozemnom mori s rozlohou približne 12 km2 sa nachádza približne dva kilometre od tureckého pobrežia. Ak by sa teda uplatňoval Dohovor OSN absolútne, Kastellorizu by mohlo prináležať 370 km podmorského dna, čo by Turecko de facto odrezalo takmer od celej výlučnej ekonomickej zóny v Stredozemnom mori.

Napätie vo východnom Stredomorí: Chystá sa Ankara na vojnu?

Námorné hranice medzi Tureckom a Gréckom sú dôvodom vyhroteného konfliktu ostatných dní. Únia čoraz intenzívnejšie zvažuje sankcie a turecké médiá už otvorene skloňujú možnosti vojenského konfliktu.

Okrem otázok okolo dĺžky kontinentálneho šelfu sa zdá Turkom neférové aj rozdelenie teritoriálnych vôd. Podľa rovnakého dohovoru ide o územie, ktoré lemuje pobrežie krajiny vo vzdialenosti približne 22 kilometrov. V snahe o akú-takú rovnováhu sa Grécko ešte pred rokmi rozhodlo za svoje teritoriálne vody považovať približne polovicu zo vzdialenosti špecifikovanej OSN, teda približne 11 km.

Ak by sa totiž Atény rozhodli v plnej miere Dohovor uplatňovať, Egejské more by sa takmer úplne dostalo pod grécku správu. Aj preto Turecko už 25 rokov nasleduje vlastnú rezolúciu, podľa ktorej by rozšírenie gréckych teritoriálnych vôd bolo jasným aktom vyhlásenia vojny.

Problém je aj so vzduchom a ostrovmi

S rozsahom teritoriálnych vôd úzko súvisí aj veľkosť teritoriálneho vzdušného priestoru. Podľa OSN by mal byť totiž nad 22 km teritoriálnych vôd existovať aj 22 km pás teritoriálneho vzdušného priestoru. Gréci však od roku 1931 za svoj teritoriálny vzdušný priestor považujú 18,5 km líniu, teda pás dlhší o 7,5 km ako teritoriálne vody.

Analytici často upozorňujú na zmätok, ktorý môže vyvolať napríklad stíhačka na lietadlovej lodi, ktorá by bola 15 km od gréckeho pobrežia, teda v medzinárodných vodách, no po vzlietnutí by narušila grécky vzdušný priestor.

Problematická je aj demilitarizácia východných gréckych ostrovov. Turci tvrdia, že sa k nej v rozličných obdobiach a formách Gréci zaviazali: pri ostrovoch Lemnos a Samothraki v dohode z Lousanne v roku 1923 (tu Gréci hovoria o neplatnosti po roku 1936 a Montreuxskom dohovore o režime prielivu, ktorý umožnil zrušiť povinnosť demilitarizácie, Turci ale tvrdia, že sa dohovor nevzťahuje na ostrovy), podobne ako pri Lesbose, Chiose, Samose, a Ikarii (Gréci tvrdia, že po tureckej invázii Cypru ide o akt legitímnej sebaobrany) a pri Dedokanézach v mierovej dohode s Talianskom z roku 1947 (Atény argumentujú, že Turci neboli zmluvnou stranou dohody).

EÚ a Turecko: Sága nenaplnených sľubov

Hoci je Turecko stále kandidátskou krajinou na vstup do Európskej únie, rokovania sú od novembra 2016 pozastavené a európsky rozpočet do roku 2027 s financovaním predvstupovej pomoci Turecku nepočíta.

Rešpektujte nás, my vám budeme nadávať

Najdôležitejším argumentom Turecka v súvislosti so snahou začať ťažiť nerastné bohatstvo vo výlučnej ekonomickej zóne Cypru je ochrana záujmov cyperských Turkov. Znie to opäť minimálne ako pritiahnuté za vlasy, ale aj tu ponúka Ankara pomerne konštruktívne argumenty.

Cypru sa skutočne v ostatných rokoch podarilo podpísať dohody s takými energetickými gigantami ako taliansky ENI, francúzsky TOTAL, holandský Shell, americký Exxon Mobile, a ďalšími izraelskými, saudskými, či kórejskými firmami.

Cyperskí Turci však podľa Ankary z týchto multimiliónových zmlúv nevideli ani cent, a preto prichádzajú o právo využívať zdroje, ktoré by im mali aspoň čiastočne patriť.

Aj tu však platí dilema vajca a sliepky. Na to, z akého dôvodu sú cyperskí Turci na ostrove ostrakizovaní a či rozdelenie ostrova túto situáciu nezhoršilo namiesto pôvodnej snahy Turkov v 70. rokoch ich postavenie zlepšiť, však už Ankara odpovedá len s ťažkosťami.

Turecko má problém s Cyprom, Francúzskom aj Gréckom. Brusel chce za sprostredkovateľa

Európska únia má s Ankarou napäté vzťahy nielen pre tureckú ťažbu zemného plynu vo výlučnej ekonomickej zóne Cypru, ale aj pre Líbyu.

Turci roky žiadajú od Únie viac rešpektu a pochopenia, a to vzhľadom na zložitú geografickú polohu. Opäť majú pádne dôvody. Byť „bránou Orientu“ je po Arabskej jari ešte väčším bezpečnostným rizikom ako pred ňou.

Príliv sýrskych utečencov pre občiansku vojnu zmenil celú demografiu Turecka, najmä na juhovýchode. Únia zavrela hranice a jej členské krajiny sa nedokázali dohodnúť na tom, ako tieto masy ľudí prichýliť, respektíve im inak pomôcť. Rozličné ozbrojené skupiny krajinou prúdili aj od ďalších susediacich či neďalekých krajín, čo sa prirodzene odrazilo aj v pocite nedostatočnej bezpečnosti u samotných Turkov.

Rešpekt je však otázkou vzájomnej úcty a dôvery, aj výsledkom zdieľania hodnôt, o ktoré – ak ich prezentujeme navonok – sa doma aj staráme. Turecký prezident oslovuje antizápadnou rétorikou a pochybnými krokmi mimo krajiny najmä svoje vlastné, domáce publikum. Lenže často akoby zabúdal, že jeho slová počúvajú aj tí, ktorí sú jeho partnermi na medzinárodných fórach.

Turci sa nemôžu čudovať, že v kakofónii Erdoğanovho kriku nebudú Európania schopní počúvať konštruktívne a azda aj oprávnené protiargumenty. Nápravu „krívd“ však majú v rukách práve oni, ich prezident o dôveru a rešpekt v Európe prišiel, a to možno nadobro.