EÚ a Turecko: Sága nenaplnených sľubov

Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan. [EPA-EFE/Stephanie Lecocq]

Hoci je Turecko stále kandidátskou krajinou na vstup do Európskej únie, rokovania sú od novembra 2016 pozastavené a európsky rozpočet do roku 2027 s financovaním predvstupovej pomoci Turecku nepočíta.

Európska únia považuje Turecko ešte stále za „kľúčového partnera“ a jej predstavitelia, ale aj správy, ktoré vydávajú inštitúcie, tento element prízvukujú. Vzťahy ale v súčasnosti najviac ovplyvňuje turecká domáca politika a aj turecké ambície v jeho susedstve. Únia to však Ankare nezľahčuje a voči Turecku bývala zväčša nejednotná.

Turecko požiadalo o členstvo v Európskej únii ešte v roku 1987. Vyjednávania však začali až o 28 rokov neskôr. Krajina čelila v deväťdesiatych rokoch tvrdým mocenským bojom, vrátane vojenského prevratu. Hoci Turecko ekonomicky prosperovalo, čoraz výraznejšie sa spoliehalo na zahraničné investície, ktoré koncom deväťdesiatych rokov predstavovali až 40 percent hrubého národného produktu. Vláda mala navyše v tom čase obrovský rozpočtový deficit. Aj keď sa jej v roku 2000 podarilo získať takmer 11,5 miliardovú pôžičku od IMF, väčšina štátneho priemyslu musela byť odpredaná.

Finančná kríza sa naplno prejavila v roku 2001 a viedla k pádu vlády proeurópsky zmýšľajúceho premiéra Bülenta Ecevita. V predčasných parlamentných voľbách v novembri 2002 konkurentov prevalcovala nová, konzervatívna strana Spravodlivosti a rozvoja (AKP) Recepa Tayyipa Erdoğana. Samotný Erdoğan sa premiérom stal až o päť mesiacov neskôr, keďže dovtedy pre neho platil zákaz politickej činnosti. V roku 1999 bol totiž odsúdený za ohrozovanie sekularizmu v Turecku. Prišiel o svoj post starostu Istanbulu a vo väzení si odsedel štyri mesiace.

Nový premiér za svoju najväčšiu zahraničnopolitickú prioritu označil pokrok na ceste Turecka k členstvu v EÚ a symbolicky si za svoju prvú zahraničnú návštevu zvolil Grécko.

Po odštartovaní negociačných rokovaní v októbri 2005 sa postupne otvorilo 16 z 35 kapitol, tzv. EU Acquis. Ide o monitoring legislatívneho pokroku kandidátskych krajín v procese aproximácie vnútroštátnych právnych predpisov s európskymi acquis communautaire. Iba kapitola Veda a výskum bola predbežne uzatvorená. Posledná kapitola 33 (Finančné a rozpočtové ustanovenia), bola po stiahnutí francúzskeho veta otvorená v marci 2016. Od vtedy sa rokovania neposunuli.

V snahe získať európsku priazeň zrušilo Turecko notoricky známe súdy štátnej bezpečnosti, zvýšilo ochranu ľudských práv a zrušilo trest smrti. Keď však v roku 2008 zasiahla svet ďalšia finančná kríza, mnoho sa zmenilo aj pre Turecko. Svetové banky začali ponúkať lacné úvery, ktoré strana AKP neváhala využiť. Krajina a najmä jej metropoly Ankara a Istanbul prežívali nevídaný rozvoj infraštruktúry. „Zvuk zbíjačky sa stal národným sountrackom,“ písal o tomto období New York Times.

Zahraničné peniaze však nemohli tiecť do krajiny večne a aj Turecko začalo postupne čeliť vyšším úrokovým sadzbám, nadsadeným cenám za zahraničné tovary a odlivu hotovosti, čo menu oslabilo až o polovicu.

Keď v máji 2013 vypukli v centre Istanbulu protesty pre snahu nahradiť park obrovským nákupným strediskom, demonštranti nereflektovali iba strach z nekoordinovanej výstavby a stále problematickejších zásahov do životného prostredia, ale aj znižujúcu sa životnú úroveň obyvateľov. Po tvrdých zákrokoch polície celoštátne demonštrácie postupne utíchli, no autoritárske praktiky vlády a premiéra posilnili. Čoraz častejšie dochádzalo k zatýkaniu aktivistov, opozície, ale aj novinárov.

Situácia v susednej Sýrii, kde už v plnej sile zúrila občianska vojna a teroristi z Islamského štátu napredovali k tureckým hraniciam, tiež nepomáhala. Okrem otáznikov o tom, či sa cez Turecko dostávajú do Sýrie zahraniční bojovníci, alebo či vláda dokonca islamistov nefinancuje, bol najväčšou výzvou prílev utečencov. Medzi rokmi 2011 až 2019 prišlo zo Sýrie do Turecka viac ako 3,6 milióna utečencov.

Počas migračnej krízy bolo Turecko jedným z najdôležitejších partnerov Európskej únie. Dohoda s Bruselom z marca 2016 o spolupráci pri ochrane hraníc prisľúbila Ankare nielen významnú finančnú pomoc s utečencami, ale aj posun vo vyjednávaní o liberalizácii vízového režimu.

Už o štyri mesiace sa však situácia dramaticky zmenila. Po pokuse o vojenský prevrat 15. júla 2016 čakali krajinu a jej obyvateľov ťažké represie. O prácu postupne prišlo viac ako 150 tisíc osôb, vrátane učiteľov, akademikov, či sudcov. Až pol milióna obyvateľov sa od vtedy stalo objektom vyšetrovania a takmer 100 tisíc bolo v súvislosti s protištátnou činnosťou aj uväznených. Medzi nimi aj dôležité osobnosti boja za slobodu slova, či predstavitelia opozície, vrátane lídra pro-kurdskej, parlamentnej strany HDP Selahattina Demirtaşa a zakladateľa tureckej pobočky Nadácie otvorenej spoločnosti a filantropa, Osmana Kavalu. Napriek tomu, že medzinárodné organizácie, vrátane Rady Európy, či inštitúcii Európskej únie volajú po ich prepustení dodnes, Ankara tvrdí, že tieto osoby šíria protitureckú propagandu a podporujú teroristické skupiny.

Po sérii zatýkaní a neustálom predlžovaní mimoriadnej situácie, ktoré prezidentovi umožňovala vládnuť prostredníctvom dekrétov, sa objavili aj špekulácie o tom, že by Turecko obnovilo trest smrti. V tejto atmosfére reagovali poslanci Európskeho parlamentu a obrovskou väčšinou sa v novembri 2016 zhodli na tom, že EÚ musí pozastaviť prístupové rozhovory s Tureckom. Rezolúcia Europarlamentu však nie je právne záväzná a rozhodnutie o tom, či negociácie formálne ukončiť aj bez prístupu Turecka do EÚ, môžu len členské štáty EÚ a to jednohlasne. V marci 2019 svoje rozhodnutie nepokračovať v negociáciách s Tureckom potvrdili europoslanci opäť.

Kým do pozastavení rokovaní o vstupe formovali vzťahy EÚ s Tureckom najmä záležitosti domácej politiky, či ľudských práv v krajine, od roku 2016 ich formuje najmä pôsobenie Turecka v regióne, jednak v Sýrii, ale aj v Stredomorí, najmä pri Cypre a v Líbyi.

Ľudské práva

Turecko prechádza posledné štyri roky „prehlbujúcou sa krízou v oblasti ľudských práv, pričom sa dramaticky narúšajú princípy právneho štátu a demokracie,“ píše vo svojej poslednej správe o krajine organizácia Human Rights Watch.

Stav ľudských práv kritizuje aj Európska únia, a to vo viacerých oblastiach. Problematické je pretrvávajúce zatýkanie a väznenie odporcov vlády, obhajcov ľudských práv a aktivistov občianskej spoločnosti, predstaviteľov médií, akadémie, právnikov a sudcov, ale aj etnických menšín LGBTI ľudí.

Podľa Reportérov bez hraníc je Turecko jedným z najväčších väzniteľnom novinárov na svete. Zo 180 krajín ho organizácia v rebríčku umiestnila v slobode médií na 154. miesto.

Problémy má krajina aj v oblasti práv žien. Napriek tomu, že je Turecko jednou z prvých signatárskych krajín tzv. Istanbulského dohovoru, rodovo podmienené násilie v krajine ostáva výrazným problémom. V rokoch 2010 až 2019 zahynulo 2 600 žien, pričom vo väčšine prípadoch bol vrahom partner alebo rodinný príslušník, najčastejšie brat alebo otec. Krajina zmenila trestný a občiansky zákonník ako reakciu na začiatok prístupového procesu do EÚ. Len pred 15 rokmi sa tak v Turecku zaviedli nové, vysoké tresty za vraždy zo cti, či za znásilnenie v manželstve, a ženy získali aj mnohé práva, ako právo dediť, či sa po rozvode starať o deti. Násilie na ženách však ostáva vážnym celospoločenským problémom.

Utečenecká kríza

Po vypuknutí občianskej vojny v Sýrii v roku 2011 utieklo do Turecka postupne viac ako 3,6 milióna osôb (Turci hovoria až o piatich miliónoch). Krajina dnes hostí najviac utečencov na celom svete, čo sa odrazilo nielen na finančných rezervách, ale aj v rastúcej arabofóbii medzi Turkami.

Európska únia si pomerne skoro uvedomila dôležitú rolu Turecka v migračnej kríze a od roku 2015 intenzívne diskutovala o dohode, ktorá by sýrskych utečencov udržala mimo Schengenu. Spoločenský tlak v Európe a protimigračné nálady rástli a európski lídri napokon pristúpili k problematickému kompromisu. Za to, že Ankara udrží na svojom území stále zväčšujúci sa počet sýrskych utečencov, prípadne – ak by sa im podarilo dostať sa do Grécka – ich vezme späť do Turecka, sľúbil Brusel Ankare nielenže vyplatiť spolu až šesť miliardy eur, ale pokročiť aj v liberalizácii vízového režimu, vyjednávaniach o colnej únii, či o vstupe do EÚ. Napriek otázknikom o tom, či mali signatari dohody na zreteli aj ľudské práva utečencov, začala dohoda platiť v marci 2016. Podľa Human Rights Watch totiž obe strany „vytvorili nebezpečný precedens tým, že ohrozili samotnú zásadu práva žiadať o azyl”.

Po zavedení dohody do praxe sa počet migrantov, prichádzajúcich z Turecka do Grécka drasticky znížil. Pôvodný počet utečencov, ktorí prišli do Európy z Turecka, klesol zo 150 tisíc v roku 2015 na približne 3 tisíc v roku 2018. Kontroverzná časť dohody o výmene utečencov medzi Tureckom a Úniou sa však za tri roky svojej existencie priamo dotkla menej ako 14 tisíc migrantov, pričom sa pôvodne rátalo až s počtom 72 tisíc.

EÚ napriek dohode nepokročila vo vyjednávaniach o prístupe Turecka k bloku a nezaviedla ani bezvízový styk. Podľa Bruselu krajina neplnila jednotlivé podmienky na progres. Ankara na oplátku niekoľkokrát avizovala, že od dohody odstupuje a prezident Recep Tayyip Erdoğan sa už desiatkykrát nechal počuť, že utečencom otvorí hranice a nechá ich odísť do Európy. Naposledy – omnoho konkrétnejšie – to bolo tesne pred vypuknutím koronakrízy, ktorá napokon donútila vládu a prezidenta hranice s Gréckom uzatvoriť.  

Colná únia

Colná únia medzi Tureckom a EÚ funguje od roku 1995 a v oblasti pohybu tovarov nahradila Ankarskú dohodu. V terminológii prístupových rokovaní ide o kapitolu 29. Dohoda pôvodne pokrývala voľný pohyb výrobkov okrem poľnohospodárskych produktov, tie – ako aj výrobky v rámci Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ, pribudli v roku 1996.

Modernizáciu pravidiel navrhla Európska komisia v decembri v roku 2016. Zahŕňať mala Vylepšený obchodný rámec (ECF) alebo Komplexnú dohoda o voľnom obchode (DCFTA). Vzhľadom na pretrvávajúcu problematickú situáciu a pozastavené negociácie neprišlo od vtedy k posunu.

V poslednej správe Európskej komisie o Turecku ako kandidátskej krajine kritizuje Brusel najmä diskrimináciu voči európskym produktom a zvyšujúce sa clá a dane za dovoz, či lokalizačné schémy.

Podľa tohtoročnej štúdie zlepšila colná únia výmenu tovarov medzi Tureckom a Úniou napríklad v spracovateľskom priemysle až o 65 percent.  

Kurdská otázka

Odhaduje sa, že približne 20 percent obyvateľstva v Turecku tvoria Kurdi. Najväčšia etnická skupina bez vlastného štátneho zriadenia na svete, žije okrem Turecka v najpočetnejšej miere aj v Iraku, Sýrii a Iráne.

Po vzniku Tureckej republiky boli za obyvateľov nového zriadenia považovaní len Turci a prítomnosť iných etnických menšín ústava nepriznávala. Tento fenomén počas desaťročí ovplyvňoval pôsobenie kurdskej menšiny v Turecku, ktorej kultúra, jazyk a zvyklosti boli buď zakazované úplne, alebo výrazne obmedzované.

Snahy o sebaurčenie vyústili v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch do ozbrojeného konfliktu. V stretoch medzi tureckými bezpečnostnými zložkami a ozbrojenými kurdskými skupinami prišlo o život viac ako 40 tisíc osôb a ekonomika odhaduje straty vo výške 300 až 450 miliárd dolárov.

Separatistické úsilie Kurdov, združených okolo skupiny rebelov pod vedením Abdullaha Öcalana a jeho Kurdskej strany pracujúcich (PKK), sa však údajne postupne transformovalo a po uväznení Öcalana v roku 1999 sa hlavná ideológia Kurdov v Turecku, ale aj Sýrii, začala orientovať na tzv. demokratický konfederalizmus bez snahy o autonómiu.

Na popud Európskej únie sa začala o riešenie kurdskej otázky aktívne zaujímať aj Ankara. V roku 2013 turecká vláda oznámila, že spustila rokovania o zastavení paľby a o miery. Po viac ako dvoch rokoch sa však prieniky v rokovaniach nenašli a v kontexte sýrskej občianskej vojny, ale aj pretrvávajúcich obmedzeniach pre Kurdov v juhovýchodnej časti Turecka, boli mierové rozhovory zastavené v roku 2015.

Kurdov v súčasnom parlamente reprezentuje najmä ľudovodemokratická strana HDP. Hoci sa po voľbách v júni 2015 stali treťou najsilnejšou stranou, tlaky na jej predstaviteľov narastali. Okrem zadržania jedného z dvojice predsedov strany Selahattina Demirtaşa v novembri 2016 sa do väzenia postupne dostávala väčšina starostov miest a obcí, a poslancov, ktorí túto stranu reprezentovali. Vzhľadom na pretrvávajúci tlak sa strana bez svojho prodemokratického vedenia v ostatných mesiacoch radikalizuje.

Arménsko

V čase 1. svetovej vojny, keď sa upadajúca Osmanská ríša spojila s Nemeckom, sa snažila udržať pokope regióny rozsiahlej krajiny. Po strate Balkánu chceli osmanskí Turci koncom 19. a začiatkom 20. storočia zabrániť ďalšiemu štiepeniu a arménskej kolaborácii s Rusmi. V noci 24. apríla 1915 boli arménski intelektuáli, profesionáli, spisovatelia a náboženskí lídri obkľúčení osmanskou armádou v Konštantínopole a následne popravení.

V snahe potlačiť rebéliu nasledovali roky systematického vysťahovávania Arménov z Anatólie a odhaduje sa, že až 75 percent etnických Arménov vtedy prišlo o život. Osmani, ktorých cieľom malo byť vyhladenie tohto etnika, mali vtedy zabiť takmer jeden a pol milióna Arménov.

Turci už v minulosti akceptovali, že k udalostiam na prelome storočí a počas 1. svetovej vojny došlo, no nesúhlasia ani s počtom zavraždených, ani s celkovým motívom osmanských bojovníkov, upozorňujúc, že išlo o časy vojny. Podľa nich deportácie a vraždenie Arménov bolo porovnateľné s bremenom, ktoré v tom čase niesli aj Turci vo vlastných radoch.

Uznaním pojmu genocída by však na seba Turecko muselo prebrať aj legálne záväzky. Problematické sú najmä tie finančné. Odhaduje sa, že platenie reparácií za mŕtvych, trpiacich a ďalších, ktorých vyvražďovanie postihlo, by stálo nástupnícku krajinu Osmanskej ríše niekoľko desiatok miliárd dolárov.

Arménsku genocídu dnes uznáva 32 štátov, medzi nimi aj Spojené štáty a Rusko. Z krajín EÚ je to 16 krajín, medzi nimi Nemecko, Francúzsko a Taliansko, Poľsko, Česká republika a od 30. novembra 2004 aj Slovensko.

Európsky parlament podporil návrh, ktorý masaker označil za genocídu, 15. apríla 2015.

Cyprus

Od roku 1974 považuje Turecko ako jediná krajina na svete Severný Cyprus za samostatnú republiku a podľa toho určuje aj výhradné ekonomické zóny vo vodách pri pobreží. Navyše, ako jediný člen OSN neuznáva Cyprus ako samostatnú republiku. Okrem toho Turecko nepodpísalo ani Konvenciu o námornej doprave OSN, ktorá okrem iného špecifikuje oblasti teritoriálnych vôd, či výlučných ekonomických zón (t.j. v  oblasti má 370 km od pobrežia pobrežný štát výhradné práva na využívanie všetkých prírodných zdrojov), z čoho pramenia aj súčasné nezhody.

Cyprus a Grécko v ostatnom období pokročili v snahách ťažiť zemný plyn vo vodách Stredozemného mora a s ďalšími krajinami, vrátane Talianska, Francúzska a Izraela čoraz intenzívnejšie rokujú o spoločných vrtoch a možnostiach prepravy plynu a ropy z regiónu. Európska únia sa rovnako teší, že by touto formou mohla diverzifikovať svoje energetické zdroje.

Ankara považuje dohody Cypru a Grécka za provokatívne. Je totiž proti tomu, aby Cyprus vo vodách, ktoré považuje za svoju výhradnú ekonomickú zónu, predával energetickým gigantom bloky na mori. Začiatkom mája 2019 preto do oblasti severného pobrežia ostrova poslala Ankara prvú prieskumnú loď Fatih

Ministri zahraničných vecí EÚ rozhodli o zavedení balíka sankcií voči Turecku za jeho ťažbu zemného plynu vo výlučnej ekonomickej zóne Cypru minulý rok. Sankcie potvrdila Rada aj v novembri 2019 a vo februári 2020 sa na sankčný zoznam dostali dve osoby, ktorým Únia zakázala na svoje územie cestovať a zmrazila im majetky. Išlo o viceprezidenta a členom dozornej rady spoločnosti Tureckej ropnej spoločnosti a zástupcu riaditeľa prieskumného oddelenia tejto spoločnosti. V súčasnosti ale EÚ uvažuje o nových sankciách.

Líbya

Spory má Európska únia s Tureckom najnovšie aj kvôli Líbyi. Hoci už v súčasnosti blok aj Ankara stoja v tzv. druhej líbyjskej občianskej vojne na rovnakej strane, Únii vadí najmä vojenské nasadenie jednotiek. Turecko schválilo ročný mandát pre svojich vojakov 2. januára 2020.

Medzinárodne uznaná líbyjská Vláda národnej dohody (GNA), so sídlom v Tripolise, na ktorej stranu sa pridalo aj Turecko, požiadala Ankaru o vojenskú podporu najmä v oblasti výcviku a logistiky. Napriek embargu OSN však do Líbye posiela aj zbrane, pričom incidentov na mori pribúda.

K líbyjskej opozícii na čele s generálom Khalifom Haftarom, ktorého podporuje okrem Ruska aj Egypt, či Spojené arabské emiráty, mal mať omnoho bližšie Paríž. Francúzsky prezident Macron len v júni 2020 stiahol podporu svojej krajiny rebelujúcemu generálovi a dnes tvrdí, že Paríž bude v konflikte neutrálny.

Rozkol medzi európskymi partnermi, a to aj v námornej misii EUNAFOR Irini pri pobreží Líbye, je však zjavný. Po necelých dvoch mesiacoch misiu opustila Malta a podobne ako Taliansko sa postavila na stranu GNA.

Slovensko-turecké vzťahy sú od vzniku Slovenskej republiky pomerne vrúcne, a to najmä vďaka diplomatickým blízkym vzťahom šéfov príslušných rezortov. Priamočiare vytýkanie spôsobu riešenia konkrétnych prípadov, s ktorými by mohla mať v oblasti ochrany ľudských práv Slovenská republika v Turecku problém, však ostáva pri týchto stretnutiach v úzadí. Bratislava sa spolieha najmä na aktivity Európskej komisie, či europarlamentu.

Prvou z dohôd, ktorá medzi Tureckom a Slovenskom odštartovala sériu ďalších spoluprác bola dohoda o vzájomnej spolupráci v oblasti vedy, vzdelávania, kultúry a športu z roku 1995. V súčasnosti má dvojica až 17 bilaterálnych dohôd, ktoré sa venujú oblastiam od zdravotníctva, cez životné prostredie a obrannú spoluprácu, až po dopravu a hospodársku spoluprácu.

Veľkým zlomom, najmä pre Slovákov, bolo zrušenie vízovej povinnosti voči Slovensku v roku 2013. Nasledoval turistický boom a ešte minulý rok navštívil Turecko rekordný počet slovenských turistov, takmer 200 tisíc.

Ekonomická spolupráca sa v posledných rokoch zameriava na rozvíjanie oblastí s pridanou hodnotou, najmä v oblasti vedy, výskumu a inovácií. Vzájomná obchodná výmena mala dlhodobo pozitívny rastúci trend, hoci najmä v ostatných rokoch sa vývoj mierne otáča.

Slovenská republika od začiatku prístupových rokovaní podporovala plné členstvo Turecka v bloku a odmietala „oklieštené členstvo“, prípadne inú formu partnerstva. Vo svojich predvolebných programoch však vstup Turecka do EÚ úplne odmietli dnes už vládne strany, OĽaNO aj Sme rodina.

31. júla 1959: Turecko žiada o pridruženie k Európskemu hospodárskemu spoločenstvu (EHS).

12. septembra 1963: V Ankare je podpísaná Dohoda o pridružení medzi Tureckou republikou a EHS, známa ako Ankarská dohoda.

1. decembra 1964: Turecko sa stáva pridruženým členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva.

14. apríla 1987: Turecko oficiálne požiadalo o vstup do Európskeho spoločenstva.

18. decembra 1989: Európska komisia odmieta otvorenie prístupových rokovaní pre problematické hospodárske aj sociálne výsledky, ale najmä pre zlé vzťahy s Gréckom a Cyprom.

6. marca 1995: Vzniká colná únia medzi Tureckom a Európskou úniou. Hoci tovary môžu voľne prechádzať hranicami oboch entít, dohoda nepokrýva poľnohospodárske produkty (tie sa pridali až v roku 1996) a služby.

11. decembra 1999: Európski lídri na summite v Helsinkách uznávajú, že Turecko splnilo kritériá na začatie prístupových rokovaní a môže sa stať kandidátskou krajinou na vstup do EÚ. Rovnaké označenie získalo na summite aj Slovensko.

19. februára 2001: Premiér Bülent Ecevit pripúšťa, že Turecko sa dostalo do hlbokej finančnej krízy. Nepomohla ani 11,4 miliardová pôžička od MMF a krajina bola nútená rozpredať väčšinu štátnych podnikov a priemyslu.

8. marca 2001: Rada prijíma dohodu o tzv. Prístupovom partnerstve pre Turecko, ktoré formuluje princípy, priority, strednodobé ciele a podmienky. Tie sa opätovne nastavovali aj v roku 2003, 20062008.

3. novembra 2002: Parlamentné voľby po finančnej kríze a páde koalície Bülenta Ecevita vyhráva strana Recepa Tayyipa Erdoğana Spravodlivosť a rozvoj (AKP). V parlamente získava takmer dve tretiny kresiel.

3. októbra 2005: Rada schvaľuje negociačný rámec a rokovania o vstupe Turecka do EÚ sa formálne začínajú.

1. júna 2006: Negociačná kapitola 25 Veda a výskum je formálne otvorená a hneď aj uzatvorená.

11. decembra 2006: Turecko odmieta priradiť k Ankarskej dohode dodatočný protokol o Cypre a Rada na oplátku neotvorí osem prístupových kapitol.

2007: V priebehu roka sa v prístupovom procese otvoria štyri kapitoly: Podnikanie a priemyselná politika, Štatistika a Finančná kontrola.

2008: V priebehu roka sa v prístupovom procese otvoria štyri kapitoly: Právo obchodných spoločností, Právo duševného vlastníctva, Voľný pohyb kapitálu a Informačná spoločnosť a médiá.

2009: V priebehu roka sa v prístupovom procese otvoria dve kapitoly: Zdaňovanie a Životné prostredie a klimatická zmena.

30. júna 2010: Začínajú sa rokovania o predvstupovej kapitole 12, týkajúcej sa bezpečnosti potravín, veterinárnej a fytosanitárnej politike.

1. júl až 31. december 2012: Turecko prerušuje vzťahy s EÚ počas cyperského predsedníctva v Rade EÚ.

28. decembra 2012: Premiér Erdoğan oznámil, že turecká informačná služba (MIT) odštartovala diskusie s väzneným, bývalým lídrom Kurdskej strany pracujúcich (PKK), teroristickej organizácie ktorá pôsobila na juhovýchode Turecka, Abdullahom Öcalanom. Rokovania s Kurdami a pokoj zbraní trval do septembra 2014.

28. mája 2013: V istanbulskom parku Gezi začali obrovské demonštrácii proti jeho výrubu, ktoré prerástli do celoštátny protestov. Išlo o dovtedy najväčšie protivládne demonštrácie za vlády Recepa Tayyipa Erdoğana.  

5. novembra 2013: Začínajú sa rokovania o predvstupovej kapitole 22, týkajúcej sa regionálnej politiky a koordinácie štrukturálnych nástrojov. Kapitolu do 12. februára 2013 vetovali Francúzi.

16. decembra 2013: Začal sa dialóg o liberalizácii vízového režimu a medzi EÚ a Tureckom bola podpísaná aj readmisná dohoda.  

10. augusta 2014: V prezidentských voľbách víťazí doterajší premiér Recep Tayyip Erdoğan a v prezidentskom kresle strieda Abdullaha Güla.  

29. novembra 2015: Prvý summit EÚ a Turecka v Bruseli, počas ktorého bol aktivovaný akčný plán EÚ – Turecko, ktorý mal priniesť poriadok do migračných tokov a pomôcť zastaviť nelegálne prechody hraníc.

14. decembra 2015: Začínajú sa rokovania o predvstupovej kapitole 17 Hospodárska a menová politika. Kapitolu do 1. decembra 2011 vetovali Francúzi.

18. marec 2016: V deň, keď Francúzi stiahli svoje veto, ktoré obmedzovalo otvorenie novej kapitoly 33 Finančné a rozpočtové ustanovenia, sa začali aj rokovania o tomto bode vyjednávaní.  

20. marec 2016: Štartuje tzv. návratová politika EÚ a Turecka, podľa ktorej všetci noví migranti, ktorí sa dostanú z Turecka do Grécka, a nepožiadajú, prípadne nezískajú azyl, budú vrátení späť do Turecka. Náklady má niesť Únia.

15. júla 2016: V Turecku prebehne pokus o vojenský prevrat. Ankara z jeho zosnovania podozrieva stúpencov hnutia duchovného Fetullaha Gülena, ktorý priamo s prezidentom úzko spolupracoval do roku 2013.

27. augusta 2016: Turci ohlásili začiatok prvej vojenskej operácie Štít Eufratu v Sýrii s cieľom zatlačiť Sýrske demokratické sily (SDF) a teroristov z ISIS mimo pohraničného územia od rieky Eufrat, na východ po mesto Azaz. Operácia skončila 29. marca 2017.

24. novembra 2016: Poslanci Európskeho parlamentu v pomere 479 za a 37 proti (107 poslancov sa zdržalo) odhlasovali návrh pozastaviť rokovania s Tureckom o vstupe do Únie.

16. apríla 2017: Turci v konštitučnom referende v pomere 51,41 percent za a 48,59 percent proti odhlasovali 18 zmien v ústave, ktoré okrem iného menia režim krajiny z parlamentnej na prezidentskú demokraciu.

20. januára 2018: Ankara spustila druhú vojenskú operáciu v Sýrii pod názvom Olivová ratolesť, ktorá prebieha najmä v okolí mesta Afrin. Jej druhá fáza skončila 9. augusta 2019.

31. mája 2018: Turecko vysiela k pobrežiu Cypru prvé vrtné plavidlo Fatih na prieskum a hlbokomorskú ťažbu ropy a zemného plynu. 20. júna 2019 vyslali Turci aj druhú loď Yavuz.

9. júla 2018: Prezident Recep Tayyip Erdoğan preberá novú exekutívnu úlohu a stáva sa prvým prezidentom v tejto funkcii po zmene ústavy a režimu v krajine.

13. marec 2019: Európsky parlament opäť vyzval členské štáty, aby zastavili negociácie s Tureckom o vstupe do EÚ.

9. októbra 2019: Po ohlásení odchodu amerických jednotiek zo severovýchodnej Sýrie spustila Ankara tretiu vojenskú operáciu v Sýrii pod názvom Prameň mieru, a to v regiónoch miest Aleppo, Hasahah a Raqqa. Po zatlačení sýrskych opozičných jednotiek a najmä kurdskej milície skončila operácia 25. novembra 2019.

11. novembra 2019: Rada prijala rámec pre reštriktívne opatrenia v reakcii na nepovolené vrtné činnosti Turecka vo východnom Stredomorí. O dva mesiace pripojila sankcie voči dvom predstaviteľom Tureckej ropnej korporácie, ktorá k brehom Cypru vyslala dve vrtné a jednu prieskumnú loď.

2. januára 2020: Turecký parlament schválil ročný mandát pre tréningovú a podpornú vojenskú misiu v Líbyi pre Vládu národnej dohody (GNA).

Európska komisia: Správa o Turecku za rok 2019 [ENG]

Európska komisia: Stratégia rozširovania z roku 2019 [ENG]

Európska komisia: Štúdia dvojstranného preferenčného obchodného rámca EÚ – Turecko z roku 2016 [ENG]

Ministerstvo pre Európske záležitosti Tureckej republiky: Posledná Stratégia pre EÚ [ENG]

Ministerstvo zahraničných vecí Tureckej republiky: Zoznam najdôležitejších negociačných a prístupových dokumentov medzi EÚ a Tureckom [ENG]

EURACTIV Slovensko: Spravodajské a analytické texty o Turecku. [SK]