Autoritárske režimy majú v čase pandémie najväčšie problémy, ten Putinov nie je výnimkou

Ilustračný obrázok. [EFE-EPA/Anatoly Maltsev]

Koronakríza mení plány reformovať krajinu aj u ruského prezidenta. Či však Vladimír Putin ostane na jej čele sa podľa expertov ešte nerozhodol ani on sám. V jeho rukách má byť aj rozhodnutie o tom, akým smerom sa poberú ďalšie vzťahy s EÚ. Brusel totiž ponúka nápady a iniciuje dialóg.

Ústavné zmeny, ktoré mali Rusi schváliť vo všeľudovom hlasovaní v apríli, musia pre pandémiu počkať. Podobne, ako najväčšia vojenská prehliadka, plánovaná na oslavy 75. výročia konca druhej svetovej vojny v máji. No v tomto prípade už prezident zasiahol a pre istotu posunul oficiálny dátum konca vojny na september.

Ani ústavné zmeny, či dokonca zmeny historických faktov, ktoré trápia prevažne strednú Európu, však podľa expertov nenaznačujú koniec „putinizmu“, práve naopak. Koronakríza by však mohla dôverou ruskej spoločnosti voči jej lídrovi zatriasť omnoho významnejšie.

Ruská Duma zvolila nového premiéra bez jediného hlasu proti

Konštitučné reformy, ktoré navrhuje Vladimír Putin a pre ktoré podal demisiu doterajší premiér Medvedev, majú odobriť obyvatelia v referende. To posledné Rusi organizovali v roku 1993.

O vplyve prebiehajúcej krízy na režim v Rusku, ale najmä o autoritárskych tendenciách v krajine, ich účinku na domácu agendu a vzťahy s krajinami strednej Európy a EÚ, debatovali na podujatí portálu EURACTIV.sk, organizácie EuroPolicy a v spolupráci s pražskou kanceláriou Henrich – Böll – Stiftung Joanna Hossa z Európskej rady pre zahraničné vzťahy v Londýne (ECFR), Alexander Duleba zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA), profesor Bo Peterson z Univerzity v Malmö a Maria Domanska z varšavského Centra pre východné štúdiá.

Koronakríza má potenciál zmeniť režim

Práve kríza okolo koronavírusu, ktorá do Ruska prichádzala pomerne pomalšie ako do iných susedných krajín Číny, má potenciál významne ovplyvniť budúce postavenia režimu Vladimíra Putina doma v Rusku, aj za jej hranicami. Podľa Joanny Hosa sa „spočiatku ruská administratíva snažila vytvoriť obraz o tom, že koronakríza je v prvom rade problémom Západu, no dnes je jasné, že sa týka aj Ruska“.

Niektoré opatrenia, ktoré krajina prijala, boli z jej pohľadu pomerne drastické, napríklad udelenie týždňového voľna všetkým Rusom, ktorí ho ale využili na presun do regiónov, čím sa nákaza rozšírila z miest na vidiek. Vláda preto musela postupovať ešte razantnejšie.

Profesor Bo Peterson hovorí, že následné prísne opatrenia, ktoré súvisia s obmedzovaním slobôd, vrátane masívneho rozmiestňovania kamier po celej Moskve, ktoré krajina v tejto súvislosti nariadila, by mohli ostať v platnosti aj po skončení pandémie.

Hoci sa v spoločnosti objavujú zmiešané informácie o počte nakazených, úmrtiach, či vysokom počte testovaných, ktoré sú porovnateľné s Južnou Kóreou či Singapurom, v Rusku sa hovorí aj o „Černobyľskej symbolike“. Vláda totiž môže kryť skutočný stav vývoja nákazy, pripomína Hosa. Upozorňuje ale, že hoci počty úmrtí v krajine stále nie sú oproti zvyšku sveta tak vysoké, ak by sa preukázal opak, následky by mohli byť pre celú administratívu fatálne.

Koronavírus a rusko-saudský konflikt držia cenu ropy na minimách

Cena barelu ropy Brent je stále pod tridsiatimi dolármi, ešte začiatkom roku bola na takmer sedemdesiatich. Pod prepad sa podpísal ekonomický útlm spôsobený pandémiou COVID-19 a cenový konflikt medzi Ruskom a Saudskou Arábiou.

Podľa Alexandra Dulebu bude v čase krízy trpieť ruská ekonomika na rozdiel od iných, najmä európskych krajín, dvojnásobne. Nielen pre „zníženie ekonomických aktivít“, ale aj pre ceny ropy. „Rozpočet krajiny totiž zhruba z polovice tvoria príjmy z ekonomických aktivít a z druhej polovice z vývozu plynu a ropy,“ pripomína expert SFPA.

Výskumníčka Maria Domanska vidí aj ďalšie výzvy, ktorým bude režim po pandemickej kríze čeliť. Prvou je séria možných protestov, dokonca revolúcie v prípade, že sociálny systém nebude schopný utiahnuť následky šírenia nákazy, a to najmä z ekonomických dôvodov. Druhou je prerozdeľovanie štátnej podpory: „Opäť sa objavujú indície o tom, že štátnu podporu získavajú najmä veľké spoločnosti s prepojením na Kremeľ, a malé a stredné podniky ostávajú osamote,“ vysvetľuje expertka.

Konštitučné reformy ako prezdobený vianočný stromček

„Ekonomické aj sociálne podmienky v krajine sa zhoršujú a Kremeľ potrebuje urobiť niečo zásadné. Rusko však nie je Čína, nedokáže sa zmodernizovať a navyše značne trpí pretrvávajúcou korupciou,“ hovorí v súvislosti s nutnosťou štrukturálnych zmien v krajine Alexander Duleba.

Konštitučná reforma, s ktorou Putinova administratíva prišla začiatkom roka po zásadom preskupení vo vláde, „bola ale skôr nepodarenou odpoveďou na volania verejnosti po zmenách,“ vysvetľuje Maria Domanska.

Rusi boli podľa expertov najprv prekvapení, a potom skôr zmätení, vzhľadom na komplexnosť a rozsah iniciovaných zmien. Nečakali však, že by sa Putin chystal z mocenskej pozície stiahnuť.

„Ľudia hovoria, že konštitučné reformy vyzerajú ako vianočný stromček, keďže sa tam administratíva pokúša dostať všetko, od populárneho zavádzania povinných sociálnych benefitov, po ustanovenie o štátnom ruskom jazyku,“ vysvetľuje Joanna Hosa.

Hlavným cieľom reforiem by malo byť udržanie systému, no zároveň jeho vnútorná transformácia, ktorá pravdepodobne povedie k ešte autoritárskejšej forme vlády. Ich súčasťou je aj vytvorenie nového modelu pre právny systém, ktorý sa bude testovať v najbližšej dobe, či manifestácia úplnej kontroly prezidenta nad týmto procesom.

Hoci sa podľa Domanskej spočiatku zdalo, že sa Putin snaží o aktívnejšiu distribúciu moci, v poslednom znení konštitučnej reformy ide omnoho viac o „konsolidáciu a formalizáciu systému“. „Mnohí uverili jeho rétorike a považujú ho za osobu, bez ktorej by sa celá krajina rozpadla,“ tvrdí expertka.

Proti konštitučným zmenám sa však stavia najmä mladá generácia a režim sa týmito záležitosťami bude musieť veľmi skoro zaoberať, zhodujú sa odborníci.

Dialóg s Ruskom aj Čínou podporujú všetky veľké politické strany

VOĽBY 2020 | Čo vo svojich programoch hovoria strany o Moskve a Pekingu, či európskej perspektíve pre Ukrajinu? Najskeptickejšou k rozširovaniu Únie je SaS. Štyri strany by o vstupe Turecka do EÚ ani nerokovali.

„Putin si pripravuje pôdu na to, aby jeho dedičstvo ostalo súčasťou národnej pamäte po celé nasledujúce generácie,“ hovorí švédsky profesor. Garancia stability je však podľa Petersona iba „chatrný spôsob zvyšovania charizmy, o ktorú sa Putin snaží“.

Z jeho pohľadu Putinovi nejde o to, aby dal súčasný prezident „moc do rúk legislatívnej zložke štátnej správy, dokonca ani nevyberá svojho nasledovníka, ktorému by odovzdal svoje dedičstvo, a nehľadá ani medzi svojimi blízkymi či rodinou, čo by bola ďalšia tradičná forma presunu moci, o ktorej písal už Max Weber“. Peterson hovorí, že Putin sa opäť pokúsi kandidovať, podobne, ako to bolo pri voľbách v roku 2018, kedy sa špekulovalo o opaku, ktorý však nikdy nenastal.

Súhlasí aj výskumníčka ECFR, podľa ktorej súčasný ruský prezident zostane pri moci aj po roku 2024, avšak dovtedy „sa chce cítiť ako ten jediný, ktorý rozhodne o tom, čo bude nasledovať“. Ako hovorí, Putin si ešte sám nevybral, akým smerom povedie ďalší vývoj Ruska, no reformami si chcel otvoriť všetky možné cesty.

Budúcnosť vzťahov s EÚ v rukách Moskvy

Séria konštitučných reforiem podľa expertov odkazuje mnoho aj zahraničným partnerom a veľa hovorí o budúcom postavení Ruska na medzinárodnej scéne. Dôležitým je napríklad dodatok, že ruská ústava bude po zmenách nadradená medzinárodnému právu, čo môže významne limitovať ruské právne záväzky voči vonkajšiemu svetu.

Podobným je zákaz separatistických snáh v rámci ruského teritória, ktorý je podľa Marie Domanskej jasným odkazom „o nemennom rozhodnutí anektovať Krym“. Práve zmeny v ústave, ale aj v historickej faktografii sú podľa nej „lakmusovým papierikom“, ktorým „Moskva testuje nielen krajiny strednej Európy, ale v podstate celý Západ“.

Oleg Sencov: V Rusku očakávam revolúciu a prebudenie národa, lebo Putin sa odísť nechystá

Slovensko je siedmou krajinou, ktorú ukrajinský režisér, pôvodom z Krymu, od svojho septembrového prepustenia navštívil. V ruskom väzení strávil laureát Sacharovovej ceny vyše päť rokov. Podľa neho robí Európa pre Ukrajinu dosť: „Problémy doma sa musíme naučiť riešiť sami,“ povedal.

Joanna Hosa v súčasnosti nevidí náznaky toho, že by sa sankcie, ktoré EÚ na Rusko po anexii Krymu uvalila, mali v najbližšej dobe rušiť. Podľa nej sa tomuto faktu prispôsobili nielen v Únii, ale aj v Kremli, a to „nastavením hospodárstva a zaobstaraním si rezerv“.

Z jej pohľadu môže ísť medzi Moskvou a Bruselom najmä o „dialóg len pre samotný dialóg“, avšak „je lepšie hovoriť spolu o ničom, ako nehovoriť vôbec“, vysvetľuje analytička. Rusko podľa nej aj v prípade Ukrajiny, aj v otázkach Donbasu, či dokonca dohôd v Arktíde čaká na návrhy Európy, ktoré potom zváži. Tie ale môže rovnako veľmi rýchlo odmietnuť, čo sa  stalo aj niekoľkokrát v minulosti.

Alexander Duleba súhlasí, že budúcnosť rusko-európskych vzťahov je skôr „v rukách Moskvy“. Únia podľa neho ponúka krajine mnohé formy spolupráce, a preto sa práve Rusko musí rozhodnúť, či a čo si vyberie.

Podobne, ako v iných oblastiach, bude ale vývoj v krajine po koronakríze smerodajný, a to aj pre jej vonkajšie vzťahy. „Lídri, ktorým sa podarí udržať a obrániť národné hodnoty aj po skončení súčasnej krízy z nej vyjdú ako víťazi, a preto veľmi záleží aj na tom, ako sa Rusko s krízou popasuje,“ uzavrel Bo Peterson.