Sloboda výskumu vs. ľudská dôstojnosť

Emryo, 3 dni po oplodnení. Zdroj: Wikipedia

Európska legislatíva naráža na otázky bioetiky pri svojej legislatíve skôr sprostredkovane, nakoľko ide prevažne o doménu národných štátov. V niektorých prípadoch sú však európske inštitúcie nútené zaujať stanovisko, čo je vždy predmetom kontroverzie. Najmä ak je podstatou otázky morálny statusu raného ľudského embrya.

Počas prvých dní po oplodnení ženského vajíčka spermiou vznikajú tzv. totipotentné bunky s potenciálom stať sa celým človekom. Po piatich dňoch hovoria vedci o tzv. pluripotentných (univerzálnych, kmeňových) bunkách, z ktorých už celý človek vzniknúť nemôže, ale majú schopnosť stať sa akýmikoľvek špecializovanými bunkami v tele.

Výskum ocenený Nobelovou cenou nedávno ukázal, že každá bunka v ľudskom tele sa po špecifickom zásahu vedcov môže sťať pluripotentnou, univerzálnou bunkou, s obrovskými možnosťami pre regeneračnú medicínu.

Výskum na embryonálnych kmeňových bunkách je od počiatku oblasťou, kde na seba narážajú rôzne svetonázory. V európskom kontexte sa tento stret prejavil rozhodnutím Súdneho dvora EÚ v prípade Brüstle vs. Greenpeace. Spor sa týkal nejasnosti, čo je podľa európskej legislatívy „ľudské embryo“ a či je možné výskum založený na embryonálnych bunkách patentovať.

Patentovať či nepatentovať?

Smernica EÚ o biotechnológiách totiž zakazovala „využívanie ľudských embryí pre komerčné účely“. Nemecký súd sa preto spýtal Súdneho dvora EÚ, čo presne treba pre účely smernice rozumieť pod pojmom „ľudské embryo“.

Generálny advokát Súdneho dvora Yves Bot vo svojom názore uviedol aj toto: „…princíp ľudskej dôstojnosti sa musí aplikovať nie len na existujúcu ľudskú bytosť, na narodené dieťa, ale aj na ľudské telo od prvého momentu jeho vývoja, to je od oplodnenia.“

Veľký senát Súdneho dvora následne  rozhodol trochu širšie a konštatoval, že pod ľudským embryom treba rozumieť: „Každé ľudské vajíčko po oplodnení, každé neoplodnené ľudské vajíčko, do ktorého bolo transplantované bunkové jadro dospelej ľudskej bunky a každé neoplodnené ľudské vajíčko, ktorého delenie a ďalší vývoj bol stimulovaný partenogenézou.“

Táto definícia ponecháva na členských štátoch rozhodnutie, či kmeňová bunka získaná z blastocysty (rané štádium ľudského embrya), ktorá nemá potenciál vyvinúť sa do celého človeka, predstavuje embryo, alebo nie. Z rozhodnutia súdu EÚ však vyplýva, že postupy, čo v nejakom štádiu zahŕňajú zničenie ľudského embrya, nie sú patentovateľné.

Komerčným účelom sa má zase rozumieť aj vedecký výskum a nepatentovateľnosť platí, aj keď sa v popise patentu využitie embryonálnych kmeňových buniek priamo neuvádza. Rozhodnutie Súdneho dvora znehodnotilo desiatky už registrovaných patentov, najmä vo Veľkej Británii. Nepatentovateľnými sa stali výsledky – vo viacerých členských štátoch EÚ legálneho – výskumu, dotovaného zo súkromných aj verejných zdrojov, vrátane európskych.

Charta len implicitne

Právni experti sú na pochybách o možných dôsledkoch rozhodnutia súdu EÚ, keďže vznikalo primárne cez prizmu patentového práva a neupravuje status ľudského embrya ako takého. Fakt, že súd použil pri rozhodnutí „morálny kompas“, vyvoláva podľa viacerých ďalšie otázniky.

Kým generálny advokát Bot sa odvolával na rovnaký princíp potreby ochrany ľudskej dôstojnosti ako je obsiahnutý v Charte základných práv, Súdny dvor sa v samotnom rozhodnutí oprel len o preambulu smernice, nie o Chartu. Niektorí právnici, napríklad Filippo Fontanelli, sú tohto názoru, že „starostlivé zahladenie“ každého odkazu na Chartu v tomto konkrétnom rozsudku bolo zámerné v tom zmysle, že išlo o snahu „nepripísať citlivý rozsudok Charte základných práv.“

Súd tvorí právo

Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ je podľa niektorých právnikov, napríklad profesorky práva a bioetiky Aurory Plomer z University of Sheffield, problematické. Najmä preto, že súd nim právo tvorí, hoci ho má len interpretovať.

Problému statusu ľudského embrya sa v minulosti venoval aj Európsky súd pre ľudské práva (Rada Európy). Ten konzistentne uplatňuje princíp (margin of appreciation), na základe ktorého priamo nevstupuje do diskusie o tom, kedy začína život, nakoľko ide o oblasť „kde nachádzame zásadné rozdiely stojace na silných argumentoch“ a ponecháva túto diskusiu na národných štátoch. V tomto zmysle rozhodol v prípadoch Vo vs. Francúzsko a Evans vs. Veľká Británia.

„Dochádza tu k vážnej nekoherencii v európskom práve. Nedá sa to rozumne a rýchlo vyriešiť, lebo proti rozhodnutiam Súdneho dvoru neexistuje žiadne odvolanie. Jediný spôsob je novelizovať direktívu, čo sa ale asi nechystá,“ hovorí biológ a filozof prof. Peter Sýkora, autor knihy „Etické aspekty ranných ľudských embryí v biomedicíne“.

EÚ sa Lisabonskou zmluvou zaviazala k pristúpeniu k Európskemu dohovoru o ľudských právach, ktorý Európsky súd pre ľudské práva aplikuje vo svojich rozsudkoch. Vo výklade práva EÚ voči Dohovoru by mali mať rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva väčšiu autoritu než Súdneho dvora EÚ.

„Súhlasím s tými názormi právnych expertov, podľa ktorých Súdny dvor  v tomto rozhodnutí prekročil svoju kompetenciu, pretože jeho úlohou je európske právo interpretovať a nie vytvárať“, myslí si Sýkora, ktorý je členom etickej komisie Ministerstva zdravotníctva SR.

„Súdny dvor vychádzal z toho, že existuje jednotný európsky názor na otázku ľudskej dôstojnosti vo vzťahu k raným ľudským embryám, a vo svojom výroku ho zadefinoval takpovediac podľa nemeckého modelu. Ibaže takýto názor zatiaľ neexistuje a naďalej sa v tejto otázke rešpektuje pluralita národných legislatív.“

Sloboda výskumu a ochrana života

Popri článkoch o nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti, zákaze využívania ľudského tela a jeho častí na dosiahnutie zisku a zákazu reprodukčného klonovania, Charta základných práv EÚ v článku 13 hovorí, že „umenie a vedecké bádanie sú slobodné“.

„Sloboda vedeckého výskumu, je tiež dôležitá hodnota, ktorej ochrana je uvedená v Charte základných práv, na čo sa v týchto súvislostiach často zabúda“, domnieva sa Sýkora.

Súhlasí, že táto sloboda môže byť obmedzená, ale treba k tomu veľmi vážny dôvod. „Výskum na niekoľkobunkových raných ľudských embryách za takýto dôvod nepovažujem. Dôvody, ktoré uvádzajú oponenti takéhoto výskumu sú skôr ideologické než etické“, hovorí Sýkora. Chýba mu nielen odborná, ale akákoľvek verejná diskusia o týchto bioetických otázkach na Slovensku.

Pre časť európskeho politického spektra je ale výskum s využitím a zničením ranných ľudských embryí tou etickou hranicou, za ktorú ísť v európskych politikách netreba.

Výskum na embryonálnych kmeňových bunkách považuje slovenský europoslanec  Miroslav Mikolášik (EĽS, KDH), ktorý sa bioetickým otázkam v EP venuje, za slepú uličku. „Pri embryonálnych kmeňových bunkách nemáme vyliečeného jediného pacienta,“ hovorí. Naopak, podporuje výskum s využitím dospelých kmeňových (pluripotentných) buniek. Poukazuje na to, že terapeutické postupy s využitím dospelých kmeňových buniek už dnes dokážu zlepšiť zdravotný stav v prípade viac ako 70 rôznych chorôb.

Peter Sýkora pripúšťa, že „možno sa v budúcnosti ukáže, že embryonálne kmeňové bunky nebudú tie, čo sa budú využívať pre terapiu a možno to budú indukované pluripotentné bunky". Zároveň však dodáva: "Teraz sme však v štádiu, že potrebujeme poznať a odhaľovať základné molekulárne mechanizmy embryogenézy. Bez výskumu na embryonálnych bunkách to nie je možné. Tento výskum môže dokonca viesť k vynájdeniu spôsobov, ktoré nebudú vyžadovať  zničenie raných embryí, ako sa to stalo v prípade objavu indukovaných pluripotetných buniek.“

Nemecký kompromis

Nemecký spolkový súd v novembri nakoniec umožnil Oliverovi Brüstlemu si patent, ktorý sa týkal regenerácie nervových buniek, v mierne pozmenenej podobe ponechať.

Rozhodol, že technológie derivované z ľudských embryonálnych kmeňových buniek in vitro (v skúmavke) môžu byť patentované, ak pri tom neničia embryá.

Europoslanec Miroslav Mikolášik na margo tohto rozhodnutia hovorí „o inštrumentalizácii embrya v rukách výskumníkov“.

„V súčasnosti nie je možné robiť výskum na ľudských embryonálnych kmeňových bunkách a nezničiť pritom embryo.“ Rozhodnutie nemeckého federálneho súdu s odôvodnením, že embryonálne kmeňové bunky získané zo skorého štádia embrya – blastocystu – nespôsobia zánik embrya je podľa neho omylom, „nakoľko ďalší osud takto manipulovaného embrya sa skôr, či neskôr skončí výskumom, kryoprezerváciou na neurčitý čas a teda v samej svojej podstate zničením.“

O zastavenie financovania eticky sporných aktivít z európskych prostriedkov sa aktuálne snaží aj európska občianska iniciatíva „Jeden z nás“.

Každá diskusia sa nakoniec ocitne späť v bode, v ktorom sa rieši „veľmi vážny filozofický problém – ako definovať ľudského jedinca“, myslí si Sýkora. „Či zhluk štyroch buniek, ktoré tvoria najranejšie ľudské embryo je ontologicky a eticky na tej istej úrovni, ako narodené dieťa alebo dospelý jedinec. Podľa môjho názoru nie,“ dodáva. 

Úprava sa v Európe líši

Na Slovensku je výskum na embryonálnych kmeňových bunkách zakázaný. Najliberálnejšiu úpravu má Veľká Británia, Švédsko, Fínsko, Belgicko a Španielsko. Naopak, najreštriktívnejšiu majú okrem Slovenska Írsko, Malta, Litva, Rakúsko, Poľsko. Ostatné krajiny zvolili nejakú formu kompromisu.

Na európskej úrovni sa otázkami bioetiky pri Európskej komisii zaoberá Európska skupina pre etiku vo vede a nových technológiách. Skladá sa z jednej tretiny z vedcov, z jednej tretiny právnikov a tretiny teológov alebo ľudí s filozofickým vzdelaním. 

Na úrovni Európskeho parlamentu je to parlamentná Pracovná skupina pre bioetiku zložená z poslancov rôznych krajín a politických skupín, ktorej predsedá Miroslav Mikolášik. Aktuálne sa zaoberá otázkou novorodeneckého skríningu, určovaním kritérií užitočnosti vo vzťahu k možnej liečbe vzácnych ochorení, ktorých včasná diagnostika výrazné zlepšuje kvalitu života dieťaťa.

„V najbližšom čase nás čaká diskusia k etickým aspektom revízie Smernice o klinických skúšaniach, nakoľko návrh Komisie nedostatočne upravuje úlohu etických komisií v procese klinického skúšania liekov. Zaoberať sa budeme takisto dvoma návrhmi nariadení o zdravotníckych pomôckach a in vitro diagnostike,“ hovorí Mikolášik.