Bez migrantov sa demografický trend neobráti

Výmenné stretnutie útek do Európy

Na Slovensku sú štyri rôzne skupiny cudzincov. Prvú tvoria občania Európskej únie. Tí sú najpočetnejší a práva majú prakticky rovnaké ako tunajší obyvatelia. Druhú najpočetnejšiu skupinu tvoria štátni príslušníci tretích krajín, tretiu tvoria azylanti a napokon sú tu aj utečenci pod ochranou Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR).

Od roku 1993 udelila SR iba 651 azylov. Žiadostí bolo pritom vyše 60 tisíc, pripomenul Mario Rodríguez Polo z Univerzity Palackého v Olomouci. Zdanie homogenity ďalej posilňuje aj to, že tu žije len 1,4 % cudzincov. Väčšinou sú z okolitých krajín, čo podľa španielskeho antropológa ešte prehlbuje zdanie homogenity.

„Voči vládnej politike v oblasti migrácie sa vymedzilo niekoľko mimovládnych a výskumných organizácií, no ich zapojenie je stále relatívne skromné,“ dodal Rodríguez Polo.

Migrácia a udržateľnosť

Slovensko pritom postupne vymiera a bez migrácie tento trend nezvráti. Vladimír Páleník v tejto súvislosti uviedol, že mimo SR študuje 40-50 tisíc študentov, ktorý sa domov pravdepodobne nevrátia. Veľmi podobné číslo opatrovateliek zo Slovenska pôsobí v Rakúsku a v Nemecku. V protiklade s tým stojí to, že k nám prišlo zo zahraničia pracovať iba 23 tisíc ľudí.

Málo známym následkom starnutia populácie je tiež, že len na Slovensku sa kapacita zdravotníctva bude musieť zdvojnásobiť, upozornil Páleník.

Mýtus, že migranti berú ostatným robotu neobstojí. „Keď sem príde niekto, kto nevie po slovensky a celý jeho majetok tvorí jedna igelitka, nemá diplom, ktorý by vedel ukázať, tak ako môže kradnúť robotu?“ pýtal sa Michal Páleník. Elena Gallová Kriglerová z Centra pre výskum etnicity a kultúry doplnila, že podľa slovenskej legislatívy môžete cudzinca zamestnať, iba ak sa na daný post nenájde občan Slovenskej republiky.

Vladimír Slama z Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) hovorí, že sa tu už dlho razí diskurz presviedčať ľudí o tom, prečo sa migrácia oplatí. Na toto však existujú jasné dáta. „Ekonomickí migranti pre krajiny nie sú záťažou,“ povedal Slama s odvolaním sa na štúdie OECD. „Ľudia pracujú a to, čo odvedú do systému je viac ako to, čo si z neho zoberú.“

Útek na vlastnej koži

Záverečná diskusia na stretnutí Útek do Európy patrila prípadom zo skutočného života. Pozvanie prijali starosta rakúskeho mesta Traiskirchen Andreas Babler a páni Mohammed Almosli a Samer Al-Amour zo Sýrie, ktorí dnes žijú v Gabčíkove.

Traiskirchen má vďaka tamojšiemu utečeneckému táboru skúsenosti s prijímaním utečencov z Maďarska (po roku 1956), Československa (1968) ale aj z Afganistanu (1999) či posledné 2 roky zo Sýrie.

V dôsledku súčasnej krízy sa tábor preplnil. Namiesto 1800 utečencov hostil tábor 5000, pričom tisícka z nich nemala ani posteľ. Keď však obyvatelia Traiskirchenu protestovali, tak kritizovali vládu a žiadali vyšší štandard pre utečencov, priblížil Babler. „Malo to tiež utečencom za hranicami ukázať, že podmienky sú tu veľmi zlé.“

„Nehľadali sme nič iné ako bezpečnosť,“ povedal Mohamed Almosli, ktorý dnes pôsobí v Gabčíkove ako prekladateľ. Zo Sýrie odišiel do Libanonu a následne absolvoval tradičnú cestu utečencov cez Grécko a Balkán.

Túto trasu do Rakúska a následne na Slovensko má za sebou aj Al-Amour, ktorý študoval vysokú školu v Moskve. Vysvetlil, že jeho synov chcela do svojich radov odviesť najprv regulárna štátna armáda a následne aj teroristi z Islamského štátu: „Keby som prijal také alebo onaké rozhodnutie, tak moje deti zomrú.“ Časť cesty absolvoval v rovnakom nákladnom aute, ako utečenci, ktorí sa v lete udusili na rakúskej diaľnici. Za možnosť byť na Slovensku je vďačný.