Čas medzi osmičkovými rokmi 1948-1968-2018 a životné prostredie

POZNÁMKA: Všetky názory v tomto stĺpčeku sú názormi autora(ov), nie názormi EURACTIV.sk

Mikuláš Huba [TASR/Marko Erd]

Druhá polovica 60. rokov bol čas niečoho, čo história možno spätne označí za začiatok globálnej ekologickej revolúcie. Tanky v auguste 1968 to celé na dve desaťročia v Československu prerušili, píše MIKULÁŠ HUBA.

Prof. RNDr. Mikuláš Huba, CSc. je vedeckým pracovníkom Geografického ústavu Slovenskej akadémie vied a zakladajúcim členom Slovenského ochranárskeho snemu. V minulosti pôsobil šesť rokov aj ako poslanec Slovenskej národnej rady a neskôr Národnej rady SR.

Najskôr pár relevantných údajov, zväčša autobiografického charakteru.

V roku 1968 som mal 14 rokov a nachádzal som sa kdesi na prelome detstva a mladosti. Ale do prírody ma rodičia vodili od útleho detstva a rovnako som od detstva počúval doma diskusie o tom, čo sa okolo nás deje, ako sa mení, vyvíja naše spoločenské, prírodné,

alebo, ak chcete, životné prostredie. O päť rokov starší brat študoval na Vysokej škole výtvarných umení a bol súčasťou vtedajšej bratislavskej nezávislej a revoltujúcej umeleckej avantgardy. Obaja rodičia pracovali v Slovenskej akadémii vied –  otec bol členom rôznych vedeckých grémií v Bratislave, Nitre i v Prahe a odvšadiaľ nosil domov zaujímavé, verejnosti zväčša neznáme, informácie, občas i analýzy a štúdie, ktoré sa nemali dostať na „svetlo božie“. Bez preháňania možno povedať, že patril k prvým ekológom na Slovensku – nielen svojím zameraním na biologickú ochranu rastlín, ale aj celkovou filozofiou.

Tým chcem povedať, že aj environmentálne problémy a kritiku ničenia kultúrneho dedičstva sme mali „na stole“ takmer každodenne.

Mikuláš Huba: Zálohovanie plastových fliaš pomôže ľuďom aj prírode

Niektoré staršie aj novšie členské štáty Európskej únie na rozdiel od Slovenska zálohujú plastové nápojové obaly. Prínosy to má nielen environmentálne, ale aj ekonomické a sociálne, píše MIKULÁŠ HUBA.

Odjakživa sme odoberali Krásy Slovenska a pravidelne sme čítali Kultúrny život, Mladú tvorbu, neskôr i Echo a podobne. „Hltali“ sme Divadlo na Korze, filmy Novej vlny a iné žriedla nezávislosti druhej polovice 60. rokov. Mojím takmer spolužiakom bol najmladší syn Alexandra Dubčeka, Milan, neskôr aj Jula Kalinová, Ľuba Lesná či Gaba Kaliská.

Ale aj tak to bola práve noc z 20. na 21. augusta a nasledujúce dni a noci, ktoré zmenili môj pohľad na svet ako máločo iné v mojom živote.

Životné prostredie

1948 – 1968

Ale vráťme sa k téme a pokúsme sa hovoriť pokiaľ možno objektívne: prístup k životnému prostrediu, prírode a krajine bol najmä v 50. rokoch minulého storočia brutálny, alebo, ak chcete, revolučný v duchu hesla „Rozkážeme vetru, dažďu!“. Vedomou i podvedomou snahou vtedajších komunistických vládcov bolo premeniť Slovensko na svoj, respektíve na sovietsky obraz a vygumovať jeho tradičnú tvár z povrchu sveta.

Rozorávali sa „celiny“, v našom prípade medze, terasované políčka a mozaikovité štruktúry pestrej poľnohospodárskej krajiny.

Tradičná vidiecka krajina sa menila na krajinu rozľahlých družstevných lánov a na okraji dedín rástli ako huby po daždi areály družstiev, štátnych majetkov, strojno-traktorových staníc a podobne.

Dediny sa začali meniť na akési nepodarené karikatúry miest.

V každom meste a bezmála v každom mestečku vznikla minimálne jedna fabrika s veľkým komínom a haldou odpadu.

Dymiace komíny sa objavili aj na vtedajších bankovkách. Ako symbol pokroku.

Pestoval sa kult robotníka, družstevníka a baníka („Ja som baník, kto je viac?!“). A podľa tohto ideologického vzoru sa menila aj krajina či prostredie.

Navyše, na rozdiel napríklad od Čiech s veľkým zastúpením ľahkého priemyslu a prevahou evolučných zmien vidieka, u nás sa preferoval ťažký priemysel, energeticky náročný a environmentálne devastačný (čierna a farebná metalurgia, ťažká chémia, tepelné elektrárne a pod.) a vidiek sa menil revolučne.

V neprevetraných horských dolinách a uzavretých medzihorských kotlinách mali nevhodný priemysel a energetika obzvlášť katastrofálny vplyv na stav ovzdušia i ďalších zložiek životného prostredia a následne i ľudského zdravia. Odpadové vody sa vypúšťali do riek prakticky bez čistenia a bezmála na každom kroku sa otváral nový kameňolom.

V Jaslovských Bohuniciach havaroval v roku 1976 prvý jadrový reaktor u nás: A1 (a dodnes sme sa stým celkom nevyrovnali).

Komunálneho odpadu bolo síce menej ako dnes, ale o to viac bolo odpadu priemyselného, banského a podobne.

Najväčšia slovenská rieka, Váh, sa z prírodného toku zmenila na kaskádu priehrad.

Na „prameni“ najväčšej prirodzenej zásobárne pitných vôd v strednej Európe vznikol petrochemický kombinát Slovnaft.

Bude Slovensko po európskom predsedníctve zelenšou krajinou?

Slovensko je dnes v niektorých oblastiach chorým mužom Európy. Predsedníctvo v Rade EÚ dáva progresívne zmýšľajúcim aktérom do ruky silné argumenty vo verejnej diskusii o energetike, klíme a životnom prostredí.

Pamiatky sa zámerne nechávali chátrať a následne sa asanovali celé staré mestské štvrte (vtedy sa začalo aj s asanáciou bratislavského Podhradia). Kaštiele, kláštory a synagógy sa menili na sklady.

Tradičná dedina ustupovala spolu so zmenou charakteru vidieckeho života.

Nová architektúra a urbanizmus nerešpektovali takmer nič z tradičného rázu krajiny.

Každý kritický hlas PROTI so sebou prinášal akútne riziko kriminalizácie, lebo sa chápal ako kritika strany, vlády, štátu, proletariátu a pokroku.

Na druhej strane sa v prvej dekáde po druhej svetovej vojne podarilo zrealizovať niektoré zámery, ktoré aj z medzinárodného hľadiska boli pozoruhodné a priekopnícke: vznikol Tatranský národný park (1949) a spolu so svojím poľským náprotivkom sa stal jedným z prvých bilaterálnych NP na svete. Takisto sme patrili k prvým krajinám, ktoré prijali samostatný zákon o ochrane prírody (v roku 1955). Bolo to do značnej miery spôsobené akousi zotrvačnosťou ideí pochádzajúcich ešte z čias I. Československej republiky.

Pozoruhodné výsledky dosahovali v tejto oblasti aj niektorí slovenskí vedci a vedecké kolektívy (to sa týka celého sledovaného obdobia od roku 1948 až po súčasnosť).

Celkovo však zmena slovenskej krajiny, ku ktorej došlo v rokoch 1948 – 1968, nemala svojím rozsahom a dosahom obdobu v rámci novodobých dejín Slovenska. Navyše sa odohrávala v čase kulminujúcej studenej vojny, horúčkovitého zbrojenia a nemilosrdného súboja kapitalistického a socialistického tábora. Vo všeobecnosti možno povedať, že prvé dve dekády po druhej svetovej vojne v globálnom meradle boli rokmi vrcholiacej industriálnej éry, takže sme v tom neboli sami.

Druhá polovica 60. rokov 20. storočia: malé „vydýchnutie“

Malé „vydýchnutie“ predstavovala druhá polovica 60. rokov, kedy sa začalo o týchto problémoch aspoň ako-tak otvorene diskutovať a občas i verejne kritizovať zjavné negatíva.

Tribúnou otvorených názorov (napríklad na búranie Podhradia) sa stal týždenník Kultúrny život.

V roku 1967 začala v Bratislave vychádzať československá Revue Životné prostredie. V tom istom čase sa Bratislava stala sídlom Československého strediska pre životné prostredie.

Všetko to vyvrcholilo rokom 1968. Vôbec nie len v Československu. Ale prakticky v celom svete od Spojených štátov po Francúzsko.

Ale bol to čas aj niečoho, čo história možno spätne označí za začiatok globálnej ekologickej revolúcie.

Žiadna environmentálna stratégia je lepšia ako zlá

Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja z roku 2001 obsahovala dve bezprecedentné požiadavky. Ani jedna sa nerealizuje.

Tanky v auguste 1968 to celé na dva desaťročia v Československej socialistickej republike prerušili. Strana a vláda nechceli vnímať rastúce problémy. Socialistické štáty odmietli účasť na prvej konferencii OSN o životnom prostredí v roku 1972 v Štokholme. Environmentálne problémy sa označili za súčasť všeobecnej krízy kapitalizmu, ktorá sa nás (vraj) netýka.

Tu niekde je treba hľadať jednu z hlavných príčin nášho fatálneho zaostávania, ktoré sa prehlbovalo z roka na rok. Tou ďalšou bola skutočnosť, že strana a vláda sa ľuďom rozhodla „kompenzovať“ stratenú slobodu väčším hmotným blahobytom. Tejto doktríne muselo ustúpiť všetko vrátane prírody.

70. a 80. roky 20. storočia

Obdobie normalizácie: obdobie najhlbšieho morálneho, spoločenského, ekonomického i environmentálneho úpadku. Vývoj v Československu sa na 20 rokov akoby zastavil. Hoci na prvý pohľad sa krajina naďalej dramaticky menila: prišla druhá vlna kolektivizácie, industrializácie a urbanizácie a environmentálnych problémov s tým spojených. Vývoj pozitívnym smerom v lepšom prípade stagnoval v horšom to išlo od desiatich k piatim: najmä v medzinárodnom porovnaní. Akoby voľné opakovanie 50. rokov s modernejšími technológiami ale už bez nadšenia aktérov povojnovej obnovy a budovania „krajších zajtrajškov“.

V Tatrách sa uskutočnili Majstrovstvá sveta v lyžovaní (1970) a rozhodlo sa o výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (1977). Budovali sa veľké infraštruktúrne projekty: od Vodného diela Liptovská Mara, cez jadrové elektrárne, elektrovody, plynovody, prvé diaľnice až po obrovské „socialistické“ sídliská typu Petržalka.

Industrializácia zaznamenala nový rozmach, napriek tomu, že fabriky boli z veľkej časti nielen environmentálne a zdravotne škodlivé, ale aj ekonomicky nerentabilné. S tým súviselo aj obrovské množstvo priemyselného odpadu, dnes označovaného ako staré environmentálne záťaže. Osobitnú kapitolu predstavuje kontaminácia životného prostredia zo strany okupačných sovietskych vojsk.

Kulminovala aj chemizácia poľnohospodárstva a s ňou spojená kontaminácia pôd, podzemných vôd, bioty i celého potravinového reťazca.

Ochrana životného prostredia potrebuje systémové zmeny

V roku 2030 by sme mali skládkovať len 10 percent komunálneho odpadu, píše autor novej Envirostratégie.

Až do roku 1990 sme nemali ministerstvo životného prostredia, ani zákon o životnom prostredí, ale napríklad ani zákon o odpadoch (o posudzovaní vplyvov na životné prostredie – EIA ani nehovoriac). Aj inak vcelku dobré zákony (napríklad vodný, stavebný, o ochrane prírody…) devalvovala prax výnimiek.

Práve v tomto období sme sa z relatívne vyspelého štátu v oblasti zdravotného stavu, respektíve očakávanej dĺžky života, chorobnosti, úmrtnosti a podobne prepadli medzi najzaostalejšie štáty Európy. Určite k tomu prispieval aj stav životného prostredia a všadeprítomná chémia.

Enormná industrializácia, chemizácia a podobne mali katastrofálny dopad ako na zdravie ľudí, tak aj na „zdravie“ prostredia.

Za pozitívum možno označiť rozvoj a aktivity ochranárskeho hnutia (pozri napríklad Bratislava/nahlas), vznik nových veľkoplošných chránených území i podujatia typu Ekofilm či Ekoplagát a ďalšie aktivity vo sfére environmentálnej výchovy a vzdelávania.

November 1989 – súčasnosť

Rýchlo sa dobudovala inštitucionálna a právna sféra starostlivosti o životné prostredie (ministerstvo životného prostredia, inšpekcia životného prostredia, zákon o životnom prostredí, zákon o EIA, zákon o odpadoch a iné). Pristúpili sme k väčšine medzinárodných dohovorov. V predvstupovom období i po vstupe do Európskej únie sa naša legislatíva postupne stala viac-menej kompatibilná s právnym poriadkom EÚ. Najväčším problémom zostáva uplatňovanie a vymáhateľnosť práva.

V4 v koši? Región trpí nelegálnymi skládkami aj kreatívnymi štatistikami

Poľsko má vo Vyšehradskej skupine najbližšie k európskym štandardom v komunálnom odpade. Najhoršie výsledky dosahuje Slovensko. Ich spoločným problémom je vymáhanie zákona.

Stav životného prostredia sa zlepšil vo väčšine ukazovateľov (miestami aj výrazne) aj vďaka tomu, že mnohé prevádzky zanikli v dôsledku ekonomickej nerentabilnosti. Pre nedostatok prostriedkov sa podstatne zredukovalo používanie agrochemikálií v poľnohospodárstve.

Napriek určitému zlepšeniu je naše národné hospodárstvo naďalej energeticky veľmi náročné.

Stav znečisťovania životného prostredia (voda, ovzdušie, odpady…) je stále ešte horší ako vo väčšine krajín EÚ.

Po vstupe do EÚ naše ambície zlepšiť situáciu výrazne ochabli a v mnohých smeroch sa preto s Bruselom sporíme.

Za katastrofu je možné označiť prístup (najmä k ihličnatým) lesom, problémy nám robia povodne i suchá. Hrušovská zdrž vodného diela Gabčíkovo je prakticky zanesená sedimentmi a spôsobuje čím ďalej tým väčšie problémy. Podzemným vodám na Žitnom ostrove a inde sa nevenuje náležitá pozornosť. Masívne sa devastujú národné parky. Brutálne sa pristupuje k voľne rastúcej zeleni a štát toto ekologické barbarstvo ešte dotuje.

Stále tu máme obrovské zdroje znečistia ovzdušia, za všetky spomeňme U.S. Steel Košice a Elektráreň Nováky. A pribúdajú ďalšie: NOx (najmä z motorovej dopravy), prízemný ozón, prachové častice…

Stále väčšie problémy spôsobuje energetika: od jadrových elektrární a rádioaktívneho odpadu, cez ťažbu nekvalitného uhlia na hornej Nitre až po malé vodné elektrárne, ktoré decimujú posledné prírodné úseky našich riek.

Čo sa týka komunálneho odpadu, jeho separácie, recyklácie a iného vhodného spracovania, sme dlhodobo na chvoste EÚ. Nedarí sa nám vysporiadať so starými environmentálnymi záťažami ani brown fields (devastované územia). Namiesto toho bezhlavo staviame na úrodných pôdach. Vo veľkom zamieňame vinohrady za stavebné pozemky. Čím ďalej, tým viac sa experimentuje s geneticky upravenými potravinami.

Výrazne nedostatočné sú na Slovensku environmentálna výchova, vzdelávanie a osveta.

Mnoho historických jadier miest i ostatných pamiatok (najmä cirkevných) sa podarilo obnoviť, ale na druhej strane rovnako mnoho škôd napáchali často brutálne developerské projekty, nerešpektujúce takmer nič: od tradičnej siluety a výhľadov, cez dopravné vzťahy, verejné priestory, prírodu, zeleň, pamiatky až po kvantitu a kvalitu podzemných vôd.

Veľa pozitívneho „urobila“ naša snaha o vstup do EÚ, kedy sme museli splniť pomerne náročné kritériá. V budovaní environmentálnej infraštruktúry výrazne pomohli eurofondy, aj keď ich použitie je často neefektívne až „tunelárske“ a tak naše zaostávanie, napríklad vo sfére kanalizácií a čistiarní odpadových vôd naďalej pretrváva.

Významný je aj prínos mimovládnych organizácií v tejto oblasti.

Záver

Žiadna doterajšia vládna či mocenská garnitúra na Slovensku nemala k životnému prostrediu dostatočne pozitívny vzťah. Ale aj v tomto zmysle sme mali vlády lepšie, horšie a najhoršie. Na tú skutočne dobrú stále ešte len čakáme. A už je naozaj načase, lebo času je málo a naše mentálne i fyzické  zaostávanie za vyspelým svetom sa v environmentálnej oblasti stále zväčšuje.